Píšem teraz knihu tŕňov,
lebo žil som dlho v ružiach pred ňou.
Snovám smutné osnovy,
lebo pre šťastie sú podkovy.
A žiadna nemá večné trvanie,
o to viac keď ani prvá nie.
Vietor mi nafúkal do očí prach,
keď chcel som uchopiť život na dosah.
Viem, že ho dobehnem skôr než on mňa
a všetkým donesiem suvenír z jeho dna.
On si však u mňa skryl ľudský snár
a tak viem, že každý sen má peknú tvár.
Treba mu domyslieť už len skutočné telo,
tak aby pre tento chorý svet neuletelo.
