Čaká na
noc, aby lietal za svetlom.
Čo je
to za zvláštnosť, takto mrhať talentom?
Ďalší
z paradoxov prírody, ktoré nikto nezmení.
Každý
máme svoje dôvody, prečo sa držať pri zemi.
Ale
lietať chceme všetci, od krídel to nezávisí.
Sny sú abstraktné
veci, na ktorých sme závislí.
Ako
svetlo pre slepú múru.
Tma na
rozoznanie vzplanutia.
Bežať
proti múru,
ktorého
steny nás vždy stáť nútia.
A realita
je svet motýľov,
žijúcich
v rôznych kuklách.
Až kým
pochopia význam slov,
že je
to len v ich rukách.
Jeden
sa taký potĺka
nočnými
svetlami mesta.
Na
dospelého človeka,
celkom
nezmyselná cesta.
Vypije
takmer všetko
čo mu
kedy naliali.
A to
vraj len preto,
že sa
topí sám v žiali.
Tak
blúdieva často v temnote,
k lesku
smutných neónov.
Chce
nájsť vo svojom živote,
niečo
viac než cestu domov.
Ďalší
má jedinú radosť.
anjelského
potomka.
Ale
nedokáže mu vojsť
do
života za slnka.
Preto chodí
pozorovať
v noci
ako sní.
Ako oslnil
ho prvý krát,
oslní aj
za sto dní.
Vie, že
raz mu bude otcom,
no
teraz je len zbabelec.
Rozpráva
cudzím chodcom,
Vraj mu
zmenil život v dobrú vec.
Tretí
sleduje po nociach
umelú
rozkoš z obrazovky.
Lebo
neprehovorí na nocľah
ľudskú
bytosť pre strach toľký.
Zatiaľ
uprednostnil pohodlie
pred
pokusom o šťastie.
A preto
často v noci bdie,
o budúcnosť
sa trasie.
Ale raz
sa odhodlá
prekročiť
svoje tiene.
Bázeň
ho ešte nezmohla.
Tak
vášeň ho poženie.
Tá
vášeň nám zatemňuje myseľ.
Zráža
nás na úroveň motýľov.
Občas práve
to nám dáva zmysel,
zažiť
viac než pred chvíľou.
Možno
je to o tom,
popáliť
sa na svetle.
A vravieť
všetkým potom,
že viem
prečo som na svete.