Koniec Sveta

Koniec sveta, už nie z úst Riša Müllera.

Na tabuli krieda, opisuje priveľa.

Slová ktoré deti nesmú, ani nechápu.

Na tabuli však svieti názov pre tú etapu.

Pre tú pieseň labutiu pred obrovským publikom.

Čoskoro dôjde mávnutiu ako čarovným prútikom.

Možno prídu mračná, z ľudských zrážok blesky, hromy.

Naša planéta je sebestačná, to človek ju časom zlomí.

Bola naším domovom, priveľkou samozrejmosťou.

Možno vznikne po novom a neskazí sa ľudskosťou.

Čas plynie blbým smerom, kým tu moralizujem.

Kým novým svetským cieľom je stratiť záujem.

Ťažko sa teraz húta o príčine a dôsledku.

Či nasadili sme si putá a či sme prišli o klietku.

Bolo to tiež v novinách, nech vedia aj dospelí.

Hneď pri reklame na hviezdny prach, miesto postelí.

Nastala riadna panika, keď sa rozšírili tie zvesti.

Kdekto sa doma zamyká a balí čo sa zmestí.

Každý sa ženie, uteká, no nikto nevie kam.

Prirodzené pre človeka, ja tiež utekám.

Od reality nechcenej, za budúcnosťou ktorej niet.

Človek mohol vlastniť nemenej ako celý tento svet.

 To všetko začne postrádať, keď On nebude medzi nami.

Neostane ani zem nad hlavou a nebo pod nohami.

Čo vraj mali naši známi, ktorých tá zem prežila.

Ale tí už boli sami, tam kde neplatí jej réžia.

My sme sa však narodili neskoro.

Kto nám povie čo sme zmeškali?

Nech len neblúdime priestorom.

Ako bezradné stádo bez maštalí.

Už teraz vieme že to nebola pravda.

O modrosti neba a šedom dyme z cigariet.

Na modro dymí aj červená Sparta.

A šedá je obloha ako takmer celý svet.

No nebudem odbiehať od témy.

Ktorá sa dnes sama pýta.

Svet je v ľuďoch dávno stratený.

Naša rasa, terra incognita.

Bojím sa teda možnosti, že to ľudia nezvládnu.

Že ich nádej opustí, skôr než uvidia zem bezvládnu.

Preto začnú svojim chovaním prispievať väčšmi k úpadku.

A pokračovať v tom až kým nedajú tomu koncu pečiatku.

A už neuvidia plagáty, že celé to bol nástroj zisku.

Už bude každý zajatý v ideovom močarisku.

A tak končí balada o fáme, ktorá sa vymkla z kontroly.

Planéta je ľuďmi zakliata, o tej dáme sa viac nehovorí.

Poznanie

Šťastie ma pozná, no teraz venuje sa iným.

Nádej je nervózna, keď ju z toho viním.

Pravda má zoznam, čo útechu nepozná.

Útecha klame, necháva si zobať z dlane.

Dlane sú prázdne keď sa držia osudu.

A nenesú sa rázne, hlavou smerom od prúdu.

Svetlo sa pozná s tmou, striedajú si štafetu.

Keď bolo dosť už snov, zvyšky po nich zametú.

Buď je tma až zakopneš, alebo za svetlom stúpaš do kopca.

Osud ma pozná, ja ho poznám tiež, je to fušujúci sprievodca.
Plní plané životy, je sused vlastnej vôle.
Vymýšľa rôzne príhody, na tvojom vlastnom stole.

Susedia sa poznajú viac ako by chceli.

Nedajú steny do taju, nikdy príbeh celý.

Poznám ľudí, ktorí poznajú každého len seba nie.

A ani to nedoznajú, je to smutné poznanie.

Koho vlastne poznám, aj sám seba občas prekvapím.

Plnú hlavu próz mám, no aj tak z toho vyjde rým.

Poznám rôzne pohľady, zriedka poznajú sa navzájom.

Jeden významovo bohatý, druhý márne hľadá význam v ňom.

Človek spozná veľa a koná ako by nič nevedel.

To nie je pravda celá, tak nanajvýš jeden diel.

Šum

           Prečo je stále počuť ten šum? Okná sú zatvorené, klíma vypnutá, ide to asi zo serverovne, to sú dvere za tou veľkou novou tlačiarňou. Aj tlačiareň občas vydáva zvuky, kalibruje sa. Je to zvláštne, táto pretechnizovaná doba.

           A všade samé informácie. Erárne noviny ekonomického zamerania ktorých tu máme hromadu, billboardy, rôzne iné podoby reklamy a internet. Hlavne internet! Ja som navyše zanietený čitateľ klasickej beletrie. Tam sú tie pravé informácie, životné pravdy. Popri nich sú vnucujúce sa médiá iba šum lístia. Ba ani ten nie, lebo smrdia peniazmi a nevoňajú čerstvosťou. Ešte že mám telku vytiahnutú zo zásuvky. Nemám chuť na umelé príbehy umelých hviezd, ktoré vpadli do obývačky za pomoci modernej technológie. 

           To sa o knihe, ktorú mám položenú pred sebou nedá povedať. Tá znie zaujímavo a vonia papierom. Knihy sú snáď ako ženy. Nesú príbeh a vôňu. Vlastne ani nie ako ženy, lebo knihy rozprávajú len keď máme na to chuť. A ženy, na tie keď máme chuť, začnú rozprávať. A nedá sa to vnímať ako šum, lebo ak to zistia, nič viac po nich neostane. 

           Tak ja začnem čítať. Škoda, že nedokážem robiť dve veci naraz. Keby som zapol rádio, pravdepodobne sa začnem sústrediť na to, čo v ňom rozprávajú a nie na knihu. A keď ostane vypnuté, budem počuť len ten šum. Ako krídla motýľa, ktoré však nikdy počuť nebudem. Život je zvláštny...

Neresť či cnosť?

Nuda je malá otravná sestra samoty,
popravňa možno bude pestrá,
no nie blízko miesta,
kde nájdeš nové hodnoty.
Preto veslujem životom,
snaha robí vodu čírou.
Že mi tam niekto napľuje,
čakám každou chvíľou.
Iniciatíva, jedna z mála mojich cností,
v dnešnej dobe neresť,
ktorá kŕmi múdrych hostí.
Je to smutná pravda,
inštruktor znásilňuje skauta,
zabíjajú na ulici všetky bezpečné autá.
V dnešnej dobe cnosť sa stáva neresťou,
ale keď vzdávaš to už pred cestou,
si ešte horšou predzvesťou.
Možno sa neskôr stretneme,
tam kde čapuje sa tabak,
fajčí lacný koňak.
A keď nebudeš chcieť napiť sa,
budeš proste divný.
Vraveli to aj Filip, Satinský a Lasica.
Kým je môj mozog iba pivný
a kým sa za to nedáva päsťou,
predajme im žezlo
so zaslúženou česťou.

Mesto

Keby som hodil pamäť do Dunaja,
možno začne žiť svoj život.
A razom by sme boli dvaja,
ktorých pamätá si príchod.
Spoznal by som opäť
vchod na každom dome, každý kút.
A vyriekol im spoveď
o dojme, ktorý neviem zabudnúť.
Sedel znova na lavičkách,
ktoré otvárajú náruč mladým.
Nemal napísané na viečkach,
kde som a kam sa vrátim.
Nepoznal ešte toľké panely,
lemujúce naše priania.
Ktoré sme do nich zavreli,
či nechali ujsť do svitania.
Ani historické pamiatky,
nezvesiteľné parte doby,
striedajúce luxusné garderóby,
či príkry pohľad na zvratky.

V nostalgiu zmenia sa aj šedé kamene,
keď tvoria odtlačok na tvojom ramene.

Keby som vyliezol na piedestál
zážitkov svojich cenných.
Žiaden by tam neostal
bez prostredia ulíc každodenných.
Mesto žije po svojom
a my v jeho dlaniach.
Neživý sa pokojom,
tkvie v očakávaniach.
Ono píše memoáre
vráskami svojich pasáží.
A necháva si zobať z tváre,
to čo si každý nastraží.
Vie svietiť aj v noci,
niekedy krajšie ako za dňa.
Žije stále, hoci
nedá život za mňa.

Snehová kytica

Do vázy padli kvety
po rozpačitej dohode.
Dva spriaznené svety,
spev tulákov v podchode.
Spoznali sa bližšie
po spojení s vodou vázy.
Je súčasťou ich ríše,
ktorá túžby opantá si.
Voda kalne, vymieňa sa,
stáva sa ich súčasťou.
Zo spálne vedie krátka trasa
do výhľadu nad priepasťou.
Raz zvädnú, budú vymenené,
alebo poláme ich víchrica.
Poslednú zmienku o ich mene
tvorí snehová kytica.

Prišiel som za tebou s prázdnymi rukami.
Sú predsa nástrojom objatia.
Veľa smutných námetov skúsenosť núka mi.
Oči sa od srdca napokon odvrátia.
Ostanem stáť v zime,
pred vestibulom šťastia.
Čas príliš rýchlo plynie
a vrátnik sa nevracia.
Zasnežené mesto
pokrývajú krehké ozdoby.
Je to posledné dejstvo,
kým sa nádej roztopí.
Aj v tých bielych zrnkách mrazu
dokážeme mýliť sa.
Zostala mi na okrasu
snehový kytica.

Všetky vločky boli dotyky
a všetky sa raz pominú.
V mysli vedú chodníky
cez zasneženú krajinu.

Taká jednoduchá báseň o živote

Píšem teraz knihu tŕňov,
lebo žil som dlho v ružiach pred ňou.
Snovám smutné osnovy,
lebo pre šťastie sú podkovy.
A žiadna nemá večné trvanie,
o to viac keď ani prvá nie.
Vietor mi nafúkal do očí prach,
keď chcel som uchopiť život na dosah.
Viem, že ho dobehnem skôr než on mňa
a všetkým donesiem suvenír z jeho dna.
On si však u mňa skryl ľudský snár
a tak viem, že každý sen má peknú tvár.
Treba mu domyslieť už len skutočné telo,
tak aby pre tento chorý svet neuletelo.