Snehová kytica

Do vázy padli kvety
po rozpačitej dohode.
Dva spriaznené svety,
spev tulákov v podchode.
Spoznali sa bližšie
po spojení s vodou vázy.
Je súčasťou ich ríše,
ktorá túžby opantá si.
Voda kalne, vymieňa sa,
stáva sa ich súčasťou.
Zo spálne vedie krátka trasa
do výhľadu nad priepasťou.
Raz zvädnú, budú vymenené,
alebo poláme ich víchrica.
Poslednú zmienku o ich mene
tvorí snehová kytica.

Prišiel som za tebou s prázdnymi rukami.
Sú predsa nástrojom objatia.
Veľa smutných námetov skúsenosť núka mi.
Oči sa od srdca napokon odvrátia.
Ostanem stáť v zime,
pred vestibulom šťastia.
Čas príliš rýchlo plynie
a vrátnik sa nevracia.
Zasnežené mesto
pokrývajú krehké ozdoby.
Je to posledné dejstvo,
kým sa nádej roztopí.
Aj v tých bielych zrnkách mrazu
dokážeme mýliť sa.
Zostala mi na okrasu
snehový kytica.

Všetky vločky boli dotyky
a všetky sa raz pominú.
V mysli vedú chodníky
cez zasneženú krajinu.