Bola
prvá z detí na ulici
posledná
po zotmení.
Odmala
mala príbeh krycí,
ktorý len
čas pozmení:
Je
zabudnuté dieťa kráľa,
na
obhliadke terénu.
Hľadá
miesto kde praskla skala
a vykvitol
dom pre ženu.
Tam
bude pestovať
všetky
svoje záľuby.
Voči láske
protestovať
a to
až kým sa zaľúbi.
Bude
krásnou princeznou,
aká tu
ešte nebola.
Ťažko
tam nebyť s ňou,
keď
rozpráva o tom dokola.
Chodila
po obrubníku,
chodník
je pre tých, ktorí majú smer.
Domov
bol kolobeh kriku
ďalších
hladných detských pier.
Musí
ísť preto pracovať,
aj keď
nie je ešte plnoletá.
Súhlasila
s tým jej mať,
teda
aspoň počas leta.
Bez
peňazí a istoty
kráčala
po ceste.
Vždy
keď sa život prihodí,
sny sa
cítia tesne.
Prestala
veriť svojej púti,
už ju
omínali nohy.
V tom
sa prvé auto rúti
ako
blesk z jasnej oblohy.
A tak
pozbierala odvahu,
ktorú
ešte nestratila,
Zdvihla
palec aj hlavu,
nech
rozhodne táto chvíľa.
Veď čo
sa môže prihodiť
v nekonečnom
dôsledku?
Kto sa
bojí príkro žiť,
potkne
sa aj o smietku.
Sadajúc
si k vodičovi,
pýta sa,
či má cestu do mesta.
„Život
je pasažier nový.
A tí
sa ku mne pomestia.“
To bola teda odpoveď,
pomyslela
si vzápätí.
Slušnosti
dosť nikdy niet,
tak
úsmevom mu odvetí.
Keď napokon
zišiel z cesty,
začala
sa strachovať.
Je tu s ňou
každý strom, nebo, hviezdy.
Nemôže
sa jej nič zlé stať.
Zastal
niekde uprostred,
pozrel
na ňu s úsmevom.
„Za
mladými mám veľký smäd.“
Ten
ortieľ udrel ako zvon.
Vyšiel
z nej plačlivý ston,
keď jej
vztiahol ruku na mladosť.
Aké to
ohavné živly v ňom,
ho nútia
do nej navždy vojsť?!
Nechal
ju ležať v tráve
a zamoril
výfukom ten kúsok lesa.
Človek
nie je divoch práve,
ale
väčšie zviera nenájde sa.
Zobudila
sa pred hádkou
svedomia
a žalúdku.
Už má
ústa plné zvratkov,
myseľ
plnú zármutku.
Vytiahla
z kabelky zrkadlo.
No
nevidí svoj príbeh.
„Čo môj
plán veľký napadlo.
Vyplavil
ma zlý breh?“
Pýta sa
svojho odrazu,
je to
monológ dospelosti.
V ktorej
bude mať odrazu,
nový
sen o to bližšie ku bdelosti.
