sobota 28. apríla 2012

Mesto

Keby som hodil pamäť do Dunaja,
možno začne žiť svoj život.
A razom by sme boli dvaja,
ktorých pamätá si príchod.
Spoznal by som opäť
vchod na každom dome, každý kút.
A vyriekol im spoveď
o dojme, ktorý neviem zabudnúť.
Sedel znova na lavičkách,
ktoré otvárajú náruč mladým.
Nemal napísané na viečkach,
kde som a kam sa vrátim.
Nepoznal ešte toľké panely,
lemujúce naše priania.
Ktoré sme do nich zavreli,
či nechali ujsť do svitania.
Ani historické pamiatky,
nezvesiteľné parte doby,
striedajúce luxusné garderóby,
či príkry pohľad na zvratky.

V nostalgiu zmenia sa aj šedé kamene,
keď tvoria odtlačok na tvojom ramene.

Keby som vyliezol na piedestál
zážitkov svojich cenných.
Žiaden by tam neostal
bez prostredia ulíc každodenných.
Mesto žije po svojom
a my v jeho dlaniach.
Neživý sa pokojom,
tkvie v očakávaniach.
Ono píše memoáre
vráskami svojich pasáží.
A necháva si zobať z tváre,
to čo si každý nastraží.
Vie svietiť aj v noci,
niekedy krajšie ako za dňa.
Žije stále, hoci
nedá život za mňa.

štvrtok 12. apríla 2012

Snehová kytica

Do vázy padli kvety
po rozpačitej dohode.
Dva spriaznené svety,
spev tulákov v podchode.
Spoznali sa bližšie
po spojení s vodou vázy.
Je súčasťou ich ríše,
ktorá túžby opantá si.
Voda kalne, vymieňa sa,
stáva sa ich súčasťou.
Zo spálne vedie krátka trasa
do výhľadu nad priepasťou.
Raz zvädnú, budú vymenené,
alebo poláme ich víchrica.
Poslednú zmienku o ich mene
tvorí snehová kytica.

Prišiel som za tebou s prázdnymi rukami.
Sú predsa nástrojom objatia.
Veľa smutných námetov skúsenosť núka mi.
Oči sa od srdca napokon odvrátia.
Ostanem stáť v zime,
pred vestibulom šťastia.
Čas príliš rýchlo plynie
a vrátnik sa nevracia.
Zasnežené mesto
pokrývajú krehké ozdoby.
Je to posledné dejstvo,
kým sa nádej roztopí.
Aj v tých bielych zrnkách mrazu
dokážeme mýliť sa.
Zostala mi na okrasu
snehový kytica.

Všetky vločky boli dotyky
a všetky sa raz pominú.
V mysli vedú chodníky
cez zasneženú krajinu.