Mesto

Keby som hodil pamäť do Dunaja,
možno začne žiť svoj život.
A razom by sme boli dvaja,
ktorých pamätá si príchod.
Spoznal by som opäť
vchod na každom dome, každý kút.
A vyriekol im spoveď
o dojme, ktorý neviem zabudnúť.
Sedel znova na lavičkách,
ktoré otvárajú náruč mladým.
Nemal napísané na viečkach,
kde som a kam sa vrátim.
Nepoznal ešte toľké panely,
lemujúce naše priania.
Ktoré sme do nich zavreli,
či nechali ujsť do svitania.
Ani historické pamiatky,
nezvesiteľné parte doby,
striedajúce luxusné garderóby,
či príkry pohľad na zvratky.

V nostalgiu zmenia sa aj šedé kamene,
keď tvoria odtlačok na tvojom ramene.

Keby som vyliezol na piedestál
zážitkov svojich cenných.
Žiaden by tam neostal
bez prostredia ulíc každodenných.
Mesto žije po svojom
a my v jeho dlaniach.
Neživý sa pokojom,
tkvie v očakávaniach.
Ono píše memoáre
vráskami svojich pasáží.
A necháva si zobať z tváre,
to čo si každý nastraží.
Vie svietiť aj v noci,
niekedy krajšie ako za dňa.
Žije stále, hoci
nedá život za mňa.

Snehová kytica

Do vázy padli kvety
po rozpačitej dohode.
Dva spriaznené svety,
spev tulákov v podchode.
Spoznali sa bližšie
po spojení s vodou vázy.
Je súčasťou ich ríše,
ktorá túžby opantá si.
Voda kalne, vymieňa sa,
stáva sa ich súčasťou.
Zo spálne vedie krátka trasa
do výhľadu nad priepasťou.
Raz zvädnú, budú vymenené,
alebo poláme ich víchrica.
Poslednú zmienku o ich mene
tvorí snehová kytica.

Prišiel som za tebou s prázdnymi rukami.
Sú predsa nástrojom objatia.
Veľa smutných námetov skúsenosť núka mi.
Oči sa od srdca napokon odvrátia.
Ostanem stáť v zime,
pred vestibulom šťastia.
Čas príliš rýchlo plynie
a vrátnik sa nevracia.
Zasnežené mesto
pokrývajú krehké ozdoby.
Je to posledné dejstvo,
kým sa nádej roztopí.
Aj v tých bielych zrnkách mrazu
dokážeme mýliť sa.
Zostala mi na okrasu
snehový kytica.

Všetky vločky boli dotyky
a všetky sa raz pominú.
V mysli vedú chodníky
cez zasneženú krajinu.

Taká jednoduchá báseň o živote

Píšem teraz knihu tŕňov,
lebo žil som dlho v ružiach pred ňou.
Snovám smutné osnovy,
lebo pre šťastie sú podkovy.
A žiadna nemá večné trvanie,
o to viac keď ani prvá nie.
Vietor mi nafúkal do očí prach,
keď chcel som uchopiť život na dosah.
Viem, že ho dobehnem skôr než on mňa
a všetkým donesiem suvenír z jeho dna.
On si však u mňa skryl ľudský snár
a tak viem, že každý sen má peknú tvár.
Treba mu domyslieť už len skutočné telo,
tak aby pre tento chorý svet neuletelo.

Noc

Odraz farebného svetla,
na zmoknutom chodníku,
v jednej chvíli pretla,
túžba po suchu a po tichu.

Ponárame sa do snov,
ktoré si nevieme zapamätať,
prebíjame sa tiesňou,
keď si chceme v duši pozametať.

Zapíjame odvahu
nezletilými myšlienkami,
chceme vidieť prevahu,
žien, ktoré dnes pôjdu s nami.

Ránu sa chceme vyhnúť,
zahnúť za roh času v pätách,
cítime stále horšiu príchuť,
v neusporiadaných vetách.

Zistím, či som to tu zvládol,
až keď nájdem kľúče v dlani,
triezvy pohľad dávno padol,
na ráno je dúfam objednaný.

Píšem

Píšem vám za zvukov hudby,

ktorá mi plynie do uší,

pričom neviem ako chutí,

keď ju myseľ prehluší.

Píšem vám za svitu noci,

za temnoty mesiaca,

dávam vám kúsok zo cti

ako podomový predajca.

Možno píšem len o písaní,

chabý náznak recesie.

Možno hľadám za vás významy,

tejto chvíle a jej melódie.

Píšem nahlas, to čo povedal som potichu,

venovať sa myšlienkam snažia moje prsty,

nechám na vás, či necháte slová bez dychu,

keď je pero na papieri, ten už nikdy nespí.

Insomnia (alebo slnko definitívne vyšlo a ja stále nespím)

Nespavosť nie je nič pozitívne, nechcem z toho robiť vedu, ale nikto to nemá zrovna v láske. Hlavne preto, že väčšinou ľudia musia ráno vstávať, takže čím dlhšie nemôžu zaspať, o to viac sú nervózni z toho ako budú ráno unavení. Ja som teraz konkrétne výnimka a preto môžem písať tento blog.
Isomnia znamená nespavosť, pre tých, ktorí nevedeli. Nechcem tu mať cudzie slová v preexponovanej miere :), ale toto slovo konkrétne viem iba kvôli rovnomennému americkému filmu s Al Pacinom a Robinom Williamsom, v ktorom tento problém zmáhal prvého z menovaných, pretože ho policajná práca "zaviala" na Aljašku, kde práve tak trochu panovalo 24 hodín denne slnečné svetlo. Mimochodom, ak máte radi kriminálky, odporúčam. Ahá a to slovo sa mi páči odkedy som ten film spoznal, to som tým chcel povedať. Len som nevedel, že budem príležitostne spoznávať aj jeho význam na vlastnej koži.
No ale vráťme sa k téme, ja konkrétne sa nečudujem keď mám problém zaspať. Stáva sa mi to v poslednej dobe častejšie, ale predsa len našťastie stále nie príliš často (to bola nejaká divná veta, to určite tou nespavosťou, pozn.aut.). No a dôvod je ten, že pracujem na zmeny, ktorých súčasťou sú aj nočné služby a preto občas keď odrobím niekoľko nočných za sebou a nasleduje voľno, nemôžem zaspať. No a toto je jeden z tých prípadov, ako ste sa už istotne dovtípili.
Nespavosť je nepríjemná či už musíte vstávať v nejaký určitý čas, alebo nie. Nikto predsa nechce prespať radšej deň ako noc, s výnimkou víkendových akcií a upírov. ;)
Dejú sa mi v hlave vtedy zvláštne veci, spomínam na to, čo som už pokladal pravdepodobne za zabudnuté, otváram v mysli vyriešené témy, jednoducho robím si mimovoľne takú čiastočnú rekapituláciu myšlienok. A potom ešte striedam polohy sťa pornoherec. :) Ale to bude asi tou nudou, keď človek hodiny leží v posteli a nemôže zaspať.
Každopádne, dúfal som pri písaní tohto blogu, že ma to unaví a pôjdem skúsiť spať znova. Tak idem na to, už som aj vypil teplé mlieko s medom (údajne to na nespavosť pomáha) a týmto zdravím osobu, ktorá mi ten nápoj odporučila. :) O pár hodín som späť, ready, online a iné anglické výrazy...    

Panoráma duše

Bol to poryv Tvojich očí,
čo narušil mi cestu domov,
už tie kroky neotočí,
blízkosť starých známych schodov.

Od toho momentu,
až kým ma život nezabije,
skryl som si za plentu,
nádej, ktorá večne žije.

Začali sa hromadiť,
rany v jednom priestore,
chýba mi ihla a niť,
len čas zašije niektoré.

V noci sa však premenili na zlatisté svetlá,
nočná panoráma má vždy svoje čaro,
vracali sa pomocou snov, späť do môjho sveta,
do rána som zabudol ako sa mi pozeralo.