utorok, 1. októbra 2013

Pokosená tráva


Pamätáte na tie detské ríše,
obloha bola o pol metra vyššie
a problémy menšie ako časti lega?
Chcem si trochu zaspomínať.
Na dieťa plaviace sa ako pirát.
Nevedno kam, do ďaleka.

Alebo na prvé pubertálne méty.
Keď nás urazilo oslovenie „deti“.
Škola bola cestou do pekla a naspäť.
Vášne nežili vtedy v mieri,
kým sme neokúsili niečie pery.
A nenechali za nimi utiecť pamäť.

No teraz nás obopína taká posteľ,
čo denne zmýva zasnenosť z tiel.
Má spomienky v úložnom priestore
a ťažké noci odtlačené na povrchu.
Som veľký keď vytiahnem niektoré
a malý v mene z iných strachu.

Ráno z nej vstávame na chodník
čo pod nohami sa rozpadáva.
Je utkaný z chvíľ lakomých.
Čas rozpúšťa ho ako láva.
Čas je more krýh na ohnisku života.
Ale topiť sa v roztopených,
len každú cestu zamotá.

Budúcnosť je chodba plná dverí,
ktorá kroky privoláva.
Nie je hosť kto verí,
že práve jeho je tá pravá.
Kým aj z nej sa stane záznam
v prehrávači života,
rád sa s ňou v mysli maznám.
Je to môj pozemok bez plota.

Som kvapka v rúchu mora,
čo na súši sníva o šťastí.
V dnešnom duchu metafora
zaslúži si mať viac častí.

Cez okno z vestibulu dospelosti,
vidím sa črtať šnúru kostí
ľudských skúseností.
To preto, že doba na nás
nečaká a nepozná zľutovanie.
Na slnko hneď sadá mráz
a teplý vietor zas odvanie.


 Tak hľadám dotyk bdenia
a šplhám okamihu na ramená.
Pretože tá tráva ktorá vonia,
možno už je pokosená.



štvrtok, 15. augusta 2013

Nočný motýľ


Čaká na noc, aby lietal za svetlom.
Čo je to za zvláštnosť, takto mrhať talentom?
Ďalší z paradoxov prírody, ktoré nikto nezmení.
Každý máme svoje dôvody, prečo sa držať pri zemi.
Ale lietať chceme všetci, od krídel to nezávisí.
Sny sú abstraktné veci, na ktorých sme závislí.

Ako svetlo pre slepú múru.
Tma na rozoznanie vzplanutia.
Bežať proti múru,
ktorého steny nás vždy stáť nútia.

A realita je svet motýľov,
žijúcich v rôznych kuklách.
Až kým pochopia význam slov,
že je to len v ich rukách.

Jeden sa taký potĺka
nočnými svetlami mesta.
Na dospelého človeka,
celkom nezmyselná cesta.
Vypije takmer všetko
čo mu kedy naliali.
A to vraj len preto,
že sa topí sám v žiali.
Tak blúdieva často v temnote,
k lesku smutných neónov.
Chce nájsť vo svojom živote,
niečo viac než cestu domov.

Ďalší má jedinú radosť.
anjelského potomka.
Ale nedokáže mu vojsť
do života za slnka.
Preto chodí pozorovať
v noci ako sní.
Ako oslnil ho prvý krát,
oslní aj za sto dní.
Vie, že raz mu bude otcom,
no teraz je len zbabelec.
Rozpráva cudzím chodcom,
Vraj mu zmenil život v dobrú vec.

Tretí sleduje po nociach
umelú rozkoš z obrazovky.
Lebo neprehovorí na nocľah
ľudskú bytosť pre strach toľký.
Zatiaľ uprednostnil pohodlie
pred pokusom o šťastie.
A preto často v noci bdie,
o budúcnosť sa trasie.
 Ale raz sa odhodlá
prekročiť svoje tiene.
Bázeň ho ešte nezmohla.
Tak vášeň ho poženie.

Tá vášeň nám zatemňuje myseľ.
Zráža nás na úroveň motýľov.
Občas práve to nám dáva zmysel,
zažiť viac než pred chvíľou.

Možno je to o tom,
popáliť sa na svetle.
A vravieť všetkým potom,
že viem prečo som na svete.

sobota, 8. júna 2013

Stopárka

 Bola prvá z detí na ulici
posledná po zotmení.
Odmala mala príbeh krycí,
ktorý len čas pozmení:
Je zabudnuté dieťa kráľa,
na obhliadke terénu.
Hľadá miesto kde praskla skala
a vykvitol dom pre ženu.
Tam bude pestovať
všetky svoje záľuby.
Voči láske protestovať
a to až kým sa zaľúbi.
Bude krásnou princeznou,
aká tu ešte nebola.
Ťažko tam nebyť s ňou,
keď rozpráva o tom dokola.

Chodila po obrubníku,
chodník je pre tých, ktorí majú smer.
Domov bol kolobeh kriku
ďalších hladných detských pier.
Musí ísť preto pracovať,
aj keď nie je ešte plnoletá.
Súhlasila s tým jej mať,
teda aspoň počas leta.
Bez peňazí a istoty
kráčala po ceste.
Vždy keď sa život prihodí,
sny sa cítia tesne.
Prestala veriť svojej púti,
už ju omínali nohy.
V tom sa prvé auto rúti
ako blesk z jasnej oblohy.
A tak pozbierala odvahu,
ktorú ešte nestratila,
Zdvihla palec aj hlavu,
nech rozhodne táto chvíľa.
Veď čo sa môže prihodiť
v nekonečnom dôsledku?
Kto sa bojí príkro žiť,
potkne sa aj o smietku.

Sadajúc si k vodičovi,
pýta sa, či má cestu do mesta.
„Život je pasažier nový.
A tí sa ku mne pomestia.“
 To bola teda odpoveď,
pomyslela si vzápätí.
Slušnosti dosť nikdy niet,
tak úsmevom mu odvetí.
Keď napokon zišiel z cesty,
začala sa strachovať.
Je tu s ňou každý strom, nebo, hviezdy.
Nemôže sa jej nič zlé stať.
Zastal niekde uprostred,
pozrel na ňu s úsmevom.
„Za mladými mám veľký smäd.“
Ten ortieľ udrel ako zvon.
Vyšiel z nej plačlivý ston,
keď jej vztiahol ruku na mladosť.
Aké to ohavné živly v ňom,
ho nútia do nej navždy vojsť?!
Nechal ju ležať v tráve
a zamoril výfukom ten kúsok lesa.
Človek nie je divoch práve,
ale väčšie zviera nenájde sa.

 Zobudila sa pred hádkou
svedomia a žalúdku.
Už má ústa plné zvratkov,
myseľ plnú zármutku.
Vytiahla z kabelky zrkadlo.
No nevidí svoj príbeh.
„Čo môj plán veľký napadlo.
Vyplavil ma zlý breh?“
Pýta sa svojho odrazu,
je to monológ dospelosti.
V ktorej bude mať odrazu,
                                        nový sen o to bližšie ku bdelosti.                                  

nedeľa, 30. decembra 2012

Koniec Sveta



Koniec sveta, už nie z úst Riša Müllera.
Na tabuli krieda, opisuje priveľa.
Slová ktoré deti nesmú, ani nechápu.
Na tabuli však svieti názov pre tú etapu.
Pre tú pieseň labutiu pred obrovským publikom.
Čoskoro dôjde mávnutiu ako čarovným prútikom.
Možno prídu mračná, z ľudských zrážok blesky, hromy.
Naša planéta je sebestačná, to človek ju časom zlomí.
Bola naším domovom, priveľkou samozrejmosťou.
Možno vznikne po novom a neskazí sa ľudskosťou.
Čas plynie blbým smerom, kým tu moralizujem.
Kým novým svetským cieľom je stratiť záujem.
Ťažko sa teraz húta o príčine a dôsledku.
Či nasadili sme si putá a či sme prišli o klietku.

Bolo to tiež v novinách, nech vedia aj dospelí.
Hneď pri reklame na hviezdny prach, miesto postelí.
Nastala riadna panika, keď sa rozšírili tie zvesti.
Kdekto sa doma zamyká a balí čo sa zmestí.
Každý sa ženie, uteká, no nikto nevie kam.
Prirodzené pre človeka, ja tiež utekám.
Od reality nechcenej, za budúcnosťou ktorej niet.
Človek mohol vlastniť nemenej ako celý tento svet.
 To všetko začne postrádať, keď On nebude medzi nami.
Neostane ani zem nad hlavou a nebo pod nohami.
Čo vraj mali naši známi, ktorých tá zem prežila.
Ale tí už boli sami, tam kde neplatí jej réžia.

My sme sa však narodili neskoro.
Kto nám povie čo sme zmeškali?
Nech len neblúdime priestorom.
Ako bezradné stádo bez maštalí.
Už teraz vieme že to nebola pravda.
O modrosti neba a šedom dyme z cigariet.
Na modro dymí aj červená Sparta.
A šedá je obloha ako takmer celý svet.
No nebudem odbiehať od témy.
Ktorá sa dnes sama pýta.
Svet je v ľuďoch dávno stratený.
Naša rasa, terra incognita.

Bojím sa teda možnosti, že to ľudia nezvládnu.
Že ich nádej opustí, skôr než uvidia zem bezvládnu.
Preto začnú svojim chovaním prispievať väčšmi k úpadku.
A pokračovať v tom až kým nedajú tomu koncu pečiatku.
A už neuvidia plagáty, že celé to bol nástroj zisku.
Už bude každý zajatý v ideovom močarisku.
A tak končí balada o fáme, ktorá sa vymkla z kontroly.
Planéta je ľuďmi zakliata, o tej dáme sa viac nehovorí.