A všade samé informácie. Erárne noviny ekonomického
zamerania ktorých tu máme hromadu, billboardy, rôzne iné podoby reklamy
a internet. Hlavne internet! Ja som navyše zanietený čitateľ klasickej
beletrie. Tam sú tie pravé informácie, životné pravdy. Popri nich sú vnucujúce
sa médiá iba šum lístia. Ba ani ten nie, lebo smrdia peniazmi a nevoňajú
čerstvosťou. Ešte že mám telku vytiahnutú zo zásuvky. Nemám chuť na umelé príbehy
umelých hviezd, ktoré vpadli do obývačky za pomoci modernej technológie.
To sa o knihe,
ktorú mám položenú pred sebou nedá povedať. Tá znie zaujímavo a vonia
papierom. Knihy sú snáď ako ženy. Nesú príbeh a vôňu. Vlastne ani nie ako
ženy, lebo knihy rozprávajú len keď máme na to chuť. A ženy, na tie keď máme
chuť, začnú rozprávať. A nedá sa to vnímať ako šum, lebo ak to zistia, nič
viac po nich neostane.
Tak ja začnem čítať. Škoda, že nedokážem robiť dve veci
naraz. Keby som zapol rádio, pravdepodobne sa začnem sústrediť na to, čo
v ňom rozprávajú a nie na knihu. A keď ostane vypnuté, budem počuť
len ten šum. Ako krídla motýľa, ktoré však nikdy počuť nebudem. Život je
zvláštny...
