utorok, 1. októbra 2013

Pokosená tráva


Pamätáte na tie detské ríše,
obloha bola o pol metra vyššie
a problémy menšie ako časti lega?
Chcem si trochu zaspomínať.
Na dieťa plaviace sa ako pirát.
Nevedno kam, do ďaleka.

Alebo na prvé pubertálne méty.
Keď nás urazilo oslovenie „deti“.
Škola bola cestou do pekla a naspäť.
Vášne nežili vtedy v mieri,
kým sme neokúsili niečie pery.
A nenechali za nimi utiecť pamäť.

No teraz nás obopína taká posteľ,
čo denne zmýva zasnenosť z tiel.
Má spomienky v úložnom priestore
a ťažké noci odtlačené na povrchu.
Som veľký keď vytiahnem niektoré
a malý v mene z iných strachu.

Ráno z nej vstávame na chodník
čo pod nohami sa rozpadáva.
Je utkaný z chvíľ lakomých.
Čas rozpúšťa ho ako láva.
Čas je more krýh na ohnisku života.
Ale topiť sa v roztopených,
len každú cestu zamotá.

Budúcnosť je chodba plná dverí,
ktorá kroky privoláva.
Nie je hosť kto verí,
že práve jeho je tá pravá.
Kým aj z nej sa stane záznam
v prehrávači života,
rád sa s ňou v mysli maznám.
Je to môj pozemok bez plota.

Som kvapka v rúchu mora,
čo na súši sníva o šťastí.
V dnešnom duchu metafora
zaslúži si mať viac častí.

Cez okno z vestibulu dospelosti,
vidím sa črtať šnúru kostí
ľudských skúseností.
To preto, že doba na nás
nečaká a nepozná zľutovanie.
Na slnko hneď sadá mráz
a teplý vietor zas odvanie.


 Tak hľadám dotyk bdenia
a šplhám okamihu na ramená.
Pretože tá tráva ktorá vonia,
možno už je pokosená.



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára