Bol to poryv Tvojich očí,
čo narušil mi cestu domov,
už tie kroky neotočí,
blízkosť starých známych schodov.
Od toho momentu,
až kým ma život nezabije,
skryl som si za plentu,
nádej, ktorá večne žije.
Začali sa hromadiť,
rany v jednom priestore,
chýba mi ihla a niť,
len čas zašije niektoré.
V noci sa však premenili na zlatisté svetlá,
nočná panoráma má vždy svoje čaro,
vracali sa pomocou snov, späť do môjho sveta,
do rána som zabudol ako sa mi pozeralo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára